14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2023Rozhovor s Vierkou Šmídovou
Uverejnené 24. 12. 2020
Naša mama je chodiaci anjel
Keď som sa dozvedela, že teta Lydka bude mať v decembri 70 rokov, hneď mi začalo vŕtať v hlave: „Ako to len v Mani osláviť?“ Vedela som, že jej skromnú povahu k rozhovoru len tak nepodnietim, skúšala som to už aj predtým. No čo sa nepodarilo s ňou, podarilo sa s jej dcérou. O svojej mame Lýdii Mečiarovej nám ochotne porozprávala najstaršia z jej dcér Vierka Šmídová.
Tvoja mamina sa narodila pred 70 rokmi. Čo ti prezradila o svojom detstve?
Mama bola z detí najstaršia. Má ešte troch mladších súrodencov – brata a sestry dvojičky. Detstvo mala pekné. Bývala v rodinnom dome na Pieskoch, doma mali psa. Jej mamina robila na družstve, pracovala pri malých prasiatkach. Otec bol rušňovodič. Hneď, ako končil ich dom, boli koľajnice a on tadiaľ chodieval, čiže si často aj kývali. Na návštevy chodili najmä do Poluvsia, kde mala mamina sesternice.
Čo vyštudovala?
Chodila na SPŠ – Strednú poľnohospodársko-technickú školu v Prievidzi. Hneď po maturite začala pracovať v Poľnoprodukte.
Na materskej dovolenke s nami dlho nezostala. Bola som najstaršia a pamätám si, že do škôlky som chodila už ako veľmi malá na šiestu ráno. Do roboty to mamina mala pešo ešte hodinu – a vtedy sa chodievalo len pešo. Čiže ak to mala stihnúť, už o trištvrte na šesť sme museli utekať z domu, keďže v práci musela byť o trištvrte na sedem. Ale všetko sme to nejako zvládli.
Potom ku mne do škôlky na Žabníku pribudla aj moja sestra Katka. No a Stanka – medzi nami je veľký, deväťročný vekový rozdiel. Tú sme už mali na starosti my.
Zostala tvoja mamina v Poľnoprodukte až do svojho dôchodku?
Nie. Hoci tam pracovala po celý život, ku koncu sa tam aj prepúšťalo, aj rôzne problémy boli... V tom období sa však už začala starať o tetušku Marienku. Starala sa o ňu až do jej smrti, mohlo to byť aj zo osem rokov. Keď zomrel Lojzko, zostalo to na nej a tete Anke. Ona tam chodila cez týždeň a teta Anka cez víkendy.
Bola to služba, ktorú by nezvládol každý. Chodila tam dvakrát za deň za každého počasia. Ale aj doma mala svoje povinnosti... Teta Marienka bola na ňu potom už veľmi naviazaná, chcela, aby len ona prišla, nikto iný: „Nie, nie, Lydka, príď len ty, ty už vieš, ako ma máš zdvihnúť, tebe nemusím nič vysvetľovať...“ Mala ju rada. A mamička si s ňou zase vedela poradiť, hoci teta Maňa bola niekedy aj dosť tvrdohlavá. Mamička však vedela, ako na ňu ísť, vždy sa dohodli a nikdy medzi nimi neboli zvady.
Dobrý vzťah sme všetci mali aj s Lojzkom. Boli sme denno-denne spolu a pamätám si, ako na nás vždy kričal s cigaretou v ruke: „Lydka! Čaute, herečky!“ Často sme sa navštevovali, aj s maminou veľmi dobre vychádzal.
Do dnešného dňa chodíme každý víkend na cintorín a na hrobe Lojzka a Marienky vždy zapálime sviečku. A keď tam aj nestihneme ísť cez víkend, viem, že mamina tam cez týždeň namiesto toho vždy zájde.
Ako sa mamina zoznámila s vaším ocinom? Spomínala vám to niekedy?
Podrobnosti nepoznám. Ale viem, že ocino patril do partie chlapcov, ktorí jazdili na motorkách. Myslím si, že sa spoznali na nejakej zábave. A s ocinovou maminou, našou starkou, sa poznala aj z kostola.
Aký mali s tvojím ocinom vzťah?
Ocino vždy riešil všetko za horúca. Mamina nie. Pri nej to bola vždy vec dohody. Povedala: „Raz budeš klamať a bude zle.“ A my sme to rešpektovali a snažili sme sa ju nesklamať.
Bola niekedy aj bitka, to by som klamala, keby som tvrdila, že nie, lebo sme navystrájali všeličo. Aj kľačať sme s Katkou ako deti museli, hlavne po našich škriepkach – každá pri svojej posteli. Chodila nás potom pozerať, či poriadne kľačíme, lebo keď sme si na zadok sadli, to už sa „nerátalo“.
No a Stanka... Tú už sme si vychovávali my dve na svoj obraz.
A čo dospievanie? Ako ste s maminou vychádzali vtedy?
Chodili sme stále po vonku, na vatry, opekať si... Dostali sme slaninu, chlieb, cibuľu a už nás nebolo. Chodievali sme aj na hudobné letá do Bojníc do amfiteátra a to bývalo v noci, chodievali sme domov o druhej... Ale boli sme partia a mama nám verila. Čo sme povedali, muselo platiť – a potom bolo všetko v poriadku.
Vonku sme zvykli bývať dlho, aj do dvanástej, do jednej, do pol druhej v noci... Ale mamine to nikdy nevadilo, lebo na tej našej ulici sme boli viacerí vekovo tak narovnako. Sedávali sme pod našimi oknami. Mamina si síce išla ľahnúť, ale ten džavot stále vnímala, vedela, že sme tam, takže bola spokojná. A vtedy to nebolo také ako dnes, že existujú nejaké drogy, bezdomovci... V tomto sme mali úžasné detstvo. Naháňali sme sa, skákali gumu, švihadlo, hrali sme schovky... To už dnes pomaly ani nie je.
Keď som odchádzala na strednú školu, prišla k nám bývať i babka – mamina mama, takže nás v dome bolo ako maku. Ale s babkou mal veľmi pekný vzťah i ocko, on by za ňu dal aj neviem čo. A ona nám tiež v mnohých veciach pomohla, bola tiež taký dobráčisko ako naša mama. Napríklad aj mne neskôr už s deťmi veľmi pomohla. Ja som išla do roboty a ona sa o ne starala. A to isté robí teraz mamina už aj pre svoje pravnúča – Dominikinho Miloša.
Čiže s mamou vychádzate dobre i teraz v dospelosti, však?
Áno, samozrejme. Z detí som tu s ňou zostala len ja, ale vychádzame dobre. Aj môj manžel Jojo ju má veľmi rád a nedokáže jej nič odoprieť. Hovorí, že veď ona nikdy nikomu nespravila nič zlé. A ona naozaj aj všetky tie problémy, čo kedy v rodine boli, riešila skôr tak diplomaticky. Nikdy sa nepostavila na stranu toho alebo toho... Radšej počkala. A veľakrát sa ukázalo, že to bol dobrý postoj a že keby sa do niektorých vecí začala príliš „montovať“, mohlo by to priniesť ešte viac zla. Je to skutočne chodiaci anjel.
Ako sa zmierila s tým, že obe tvoje sestry žijú v zahraničí – Katka vo Francúzsku, Stanka v Taliansku?
Zvykla si. Ale zo začiatku to bolo ťažké nie len pre ňu, ale i pre moje sestry. Katka išla do cudzieho sveta, nevedela reč, Marián chodil hrávať kade-tade a ona bola sama doma najprv s Katkou, potom aj s Karolínkou... A teraz tá rečová bariéra, fakt, že tam nikoho nepozná, stres... (Stane sa niečo? Nestane? Na koho sa obrátim?) A to aj mamička ťažko prežívala, tie začiatky, často si volali...
Ale či Katka, či Stanka, dôležité pri nich bolo, že ich manželstvá boli a stále sú vydarené. Stanka si s mužom rozumie, Katka takisto – čiže aj mamina bola spokojná, že sa im darí, že sú zdravé a to jej stačilo. Teraz je to už pre nás také prirodzené, hoci nám, samozrejme, chýbajú.
Katka teraz viac ako rok nebola doma, nedá sa. Mamina tam bola minulý rok, zobrali ju na dovolenku na prelome septembra a októbra. Týždeň bola u nich – bolo ešte teplo, chodili sa kúpať do mora, to sa jej veľmi rátalo. Potom išli smerom na sever – najskôr do Paríža a potom do Bretónska. Videla tam veľa pamiatok, hradov, zámkov, záhrad, bola pri oceáne... Vrátila sa odtiaľ s množstvom zážitkov.
K Stanke chodí skôr tak „pracovne“, pomôcť jej s deťmi. Ale keď je tam, nemusí variť – a jej veľmi chutí talianska kuchyňa, takže je veľmi spokojná. Chodí tam častejšie, lebo je to bližšie. A ocko tam tiež rád chodieval. Nikdy toľko nelietali lietadlom ako na staré kolená. Dokonca počas svojej prvej takejto spoločnej zahraničnej dovolenky stihli navštíviť aj Lurdy.
Začiatkom tohto roku bola mamička tiež v Taliansku – a tam už vtedy riadne prepukla epidémia, takže sa potom narýchlo vracali sem, boli v karanténe... Tu sa ešte respirátory ani nenosili, oni už s nimi chodili aj do obchodu a tak, lebo u nich to už bolo. Stanka tu potom aj s celou rodinou strávila tri mesiace, kým sa mohli vrátiť späť domov. To najhoršie teda prečkali tu.
Aké má teta Lydka záľuby?
Teraz asi najradšej lúšti krížovky. Kedysi sa aj rada bicyklovala, ale teraz už až tak nie. Stále ju však baví záhradka, skalka... Pri malom Miloškovi si zopakovala aj štrikovanie – uštrikovala mu deku. Veľmi rada tiež chodí na prechádzky so psom. Ale jej hlavnou záľubou sú určite vnúčatá – ona to s deťmi vie.
Čo si na nej najviac vážiš?
Neskutočnú dobrotu. A obdivujem ju, že je taká tolerantná. Ale to neobdivujem nielen ja, ale my všetky. Dobrota, láskavosť, trpezlivosť sú jej súčasťou. A my jej veľmi ďakujeme za všetko.
Ďakujem za rozhovor
Petra Humajová