14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Rozhovor s Annou Mečiarovou
Ľudia by si mali pomáhať
Uverejnené 4. 8. 2021
Milá, ochotná, nikdy neodmietne podať pomocnú ruku. Keď sa nedá inak, Anna Mečiarová (80) pomôže aspoň dobrou radou. Predsa len, počas krásnych osemdesiatich rokov toho zažila viac než drvivá väčšina súčasnej populácie. Čosi zo svojich skúseností prezradila aj v našom rozhovore krátko po oslave tohto životného jubilea.
Skúsme sa v spomienkach presunúť o pár desaťročí späť, k tvojmu detstvu. Ako si spomínaš na tieto roky, resp. v čom bol najväčší rozdiel oproti detstvu, ktoré zažívajú dnešné generácie?
Najväčší rozdiel bol v tom, že my sme mali veľkú záhradu, role, kravy, kone, husi, kačice, naozaj všetko možné a o všetko sme sa museli starať. To bolo v mladosti. Do školy som chodila tri kilometre do Prievidze, lebo sme bývali na Kútoch, kde teraz býva brat.
Odtiaľ sme chodili za všetkým do Prievidze, ale peši, lebo autobus dlho nechodil. Tiež sme nemali televíziu, tú až po nejakom čase. Veľa sme robili na roliach, aj s bratom, pretože sestry chodili preč do školy.
Keď som už bola staršia, začala som robiť v Tatra nábytku. Tam som rovnako chodila peši do Pravenca. Roky som hrávala hádzanú. Následne som sa zoznámila s deduškom a vzali sme sa. Prišli deti, bohužiaľ, prvý syn, Jožko, mi umrel, keď mal len osem mesiacov. Potom sa narodili Janka, Jarko a Ľubko.
Ako to vyzeralo u vás doma? Koľkí súrodenci ste vlastne boli?
Boli sme piati, tri sestry a dvaja bratia. Ja som bola spomedzi súrodencov po bratovi druhá najstaršia.
Takže spomedzi sestier si bola najstaršia. Cítila si sa pri nich ako taká „veľká sestra“?
Ako veľká sestra? Áno, ale väčšinou hlavne na robotu. (Smiech.) Bola som veľká sestra, na všetko, čo sa dalo spraviť. Samozrejme, znášali sme sa vždy dobre. Vekom sa to ešte zlepšovalo, no ony boli viac preč. Jedna chodila do Prievidze, druhá do Novej Bane. Preto sme museli za mlada robiť veci okolo domu hlavne ja s bratom Jozefom.
Koľkokrát nás, mňa a brata, otec zobudil v noci a utekali sme na roľu, lebo išla búrka a aj v noci o pol druhej sme bežali zvážať ďatelinu alebo seno. A žatva, to ani nemusím hovoriť. Robiť povriesla, kopce, keď sa mlátilo, bolo to na nás.
Prezradím o tebe skutočnosť, ktorá zrejme mnohých prekvapí. Síce si nikdy nemala vodičský preukaz na auto, no bola si motorkárka! A ešte som počul, že si na motorke robila akúsi taxikárku a zvážala si ľudí zo zábav. Je to pravda?
To je veľká pravda! (Smiech.) Chodili sme na muziky, brat a jeho kamarát. Dali sme si na motorku dosku a išli sme. Teda, oni zaviezli na zábavu mňa, tam si vypili a ja som ich viezla naspäť na motorke domov.
Na auto som si vtedy vodičák spraviť nemohla, tak som sa rozhodla pre motorku. A na tej som jazdila veľa. Deduško mal skútra, takže keď sme už boli spolu, na tom skútri som chodila do roboty. Na motorke, to bolo moje. To som mala rada.
Spomenula si dedka, tvojho nebohého manžela Jozefa Mečiara. Bol to skvelý človek, ktorý dokázal ľuďom vyčarovať úsmev na tvári a každému dával kus seba, keď pomáhal, kde sa dalo. V čom by si mali od neho ľudia vziať príklad?
Vo všetkom, vo všetkom si od neho môžu ľudia vziať príklad. On bol jeden zlatý, dobrý človek. Nevedel sa nahnevať alebo niekomu ublížiť. Každému pomohol, ako mohol. Či deťom, komukoľvek, skrátka úplne každému.
Aj na družstve ho mali veľmi radi. Aj tam každému pomáhal, vedel, čo má robiť. Rád pomohol každému, všade.
Nedávno sme boli na tvojej oslave 80. narodenín a hovorili sme o tom, že to najdôležitejšie, to najkrajšie, čo si do života priniesla, sú tvoje deti a vnúčatá. Ak by si im, ale rovnako komukoľvek, kto si bude čítať tento rozhovor, ďalším generáciám, mohla poslať odkaz, aké rady by si im dala? Predsa len, za tých krásnych 80 rokov si toho zažila a na vlastné oči videla veľmi veľa.
Mali by sa snažiť nebyť falošní. Mali by byť dobrí a pomôcť každému tak, ako sa dá. Nemusí to byť veľa, ale aspoň trochu. Pokiaľ vládzem, tak pomôžem každému a to by mal robiť každý človek.
Na odľahčenie sa vrátim k tvojim deťom. Spomínaš sa na nejaké „špekulantstvá“, ktoré vyviedli?
Keď sme prišli na Kúty a bol na dvore starký, už ich nebolo, lebo starký im vždy dal robotu. Náš starký nebol zlý, ale nevedel zniesť, keď niekto náhodou niečo nerobil. Pri ňom musel každý pracovať.
A naši mladí to teda vyriešili inak. Vzadu bola taká hôrka, do ktorej sa poschovávali a tam sa hrali od rána do večera. Prišli jedine niekedy na obed – a zase ušli.
Ďakujem za rozhovor!
Adrián Mečiar
Anna Mečiarová (rodená Hlinková) sa narodila 11. júla 1941 na Kútoch. Bola druhá najstaršia z piatich detí. V roku 1965 sa vydala za Jozefa Mečiara, s ktorým mali štyri deti (najstarší syn zomrel). Pracovala v Tatra nábytku v Pravenci. Dnes je už na dôchodku a teší sa zo siedmich vnúčat. Medzi jej záľuby patrí najmä trávenie času s rodinou, pomoc deťom a vnúčatám.