14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024
MAŇA V LUX-e A LUX V MANI
Začalo sa to jednou úplne nenápadnou vecou. Rozhodli sme sa do vianočného čísla Mane spraviť rozhovor s organizátorom festivalu Verím Pane Jurajom Drobným, ktorý ma čo – to spoločné i s televíziou LUX. Netušili sme, že bude chodiť po štúdiách, mávať naším rodinným časopisom v ruke a hovoriť: „Tých sem musíme dostať!“ (Tak nám to aspoň neskôr popísala moderátorka Helenka Ivoríková.). A v januári nám prišiel prvý („pozývací“) mail...
Pravdupovediac, nikdy nebolo mojou túžbou prezentovať sa v televízii ☺. Ale po prečítaní mailu ma zachvátil pocit mediálnej spolupatričnosti a povedala som si: „Keď ja mám šťastie na ľudí, ktorí sú ochotní so mnou v mediálnej oblasti spolupracovať, prečo by som to iným mala práve ja kaziť?“ A tak som odpísala: „Prídeme.“
Spoluhostia
Bola som oslovená ako prvá. Mojou úlohou bolo zabezpečiť si jedného – dvoch spoluhostí, aby bola relácia pestrejšia a nesedela som tam celú hodinu sama ☺. A tak som začala oslovovať ľudí. Už ani neviem, koľko ich bolo. Maťka súhlasila ako prvá. Ako pravá dobrá sestra sa rozhodla nenechať ma v štichu ☺. Ďalej to však už bolo ťažšie. Niekoľko odmietnutí – a najtvrdší oriešok, ujo Milan, človek do tej relácie úplne sa hodiaci, ale poriadne zaťatý. Ako ho presvedčiť?
Situácie sa len dva dni pred odchodom chopila sesternica Lucka, ktorej účasť už bola sľúbená, ale nastali isté komplikácie v práci. „Ocino, musíš tam ísť, ja tam asi nestihnem dôjsť, nesmieš ich tam nechať samé!“ Citovým vydieraním dosiahla to, čo sa mne nijakovsky nedarilo. Ujo Milan odovzdane súhlasil ☺.
Deň „D“
A nastal deň „D“, 29. marec 2011. Všetko sme mali perfektne zorganizované. Ja a ujo Milan sme sa počas doobedia postupne troma vlakmi presúvali do Bratislavy. Tam nás čakala Sisa, ktorá vôbec nie veľkomestské typy našich osobností bez problémov priviedla do Mlynskej doliny.
Medzitým Maťka absolvovala nejaké prednášky a cvičenia v škole a odcestovala do Bratislavy autobusom z Brna . Na stanici ju vyzdvihla Lucka a tiež ju priviedla na miesto činu.
Nakoniec štyria
Scenár sme si dohodli len chvíľu pred reláciou. O čom sa asi bude hovoriť – a tak. Našou úlohou bolo hlavne počúvať, čo sa moderátorka pýta, aby sme náhodou nerozprávali úplne odveci ☺. Stihli sme aj prehliadku priestorov televízie a drobnú úpravu pred zrkadlom.
Blížilo sa pol šiestej. Usadili nás v štúdiu, prepudrovali, pripli mikrofóny. Malá obrazovka na boku odpočítavala minúty a sekundy, až začala bežať zvučka – a boli sme tam. Pozeralo sa na nás celé Slovensko ☺. Našťastie bolo štúdio také malé a útulné, že sme si to vôbec neuvedomovali.
Nakoniec s nami zostala aj Lucka, takže na gauči sme sa uvelebili my dve ako zakladateľky časopisu a pri barovom pulte sa vystriedal ujo Milan s Maťkou. Slová nám z úst plynuli celkom plynulo ☺. Boli sme spokojní – až kým nenadišiel okamih, ktorý nám na chvíľu poriadne zdvihol adrenalín.
Nešťastný kašeľ
Práve som hovorila o rubrikách v časopise Maňa, keď sa naša milá moderátorka rozkašľala. Chytil ju taký nešťastný záchvat, že kašľala čoraz viac. „Čo teraz?“ plynulo mi počas rozprávania v mysli. Vysielalo sa naživo a bolo mi jasné, že redaktorka mi už ďalšiu otázku nepoloží.
A tak som mlela jedno cez druhé a piate cez deviate. Veď hádam jej to prejde. Nevnímala som ani napäté pohľady okolosediacich, ani kamery, mikrofóny, nič. Len som kvákala ďalej a sledovala, čo sa deje s moderátorkou. Nakoniec sa to už aj mne zdalo pridlho. Skončila som, réžia reláciu prestrihla neplánovaným videoklipom, moderátorka sa mohla ísť slobodne „vykašľať“ a napiť – a pokračovalo sa ďalej ☺. Chvalabohu, už bez komplikácií. A s pochvalou za pohotovú „záchranu“.
Keď som si neskôr reláciu pozrela z archívu, bola som prekvapená, ako dobre sa to všetko podarilo „zamaskovať“.
Ušlo to ako voda
Čas utekal rýchlo. Ani sme sa nenazdali a bol koniec. Ujo Milan, ktorý celú cestu lamentoval, čo tam bude hovoriť, zrazu zistil, že má na to, aby materiálom naplnil aj ďalších sedem relácií ☺. My sme boli rady, že to celkom vyšlo. Ešte sme sa odfotili a už nás čakala rýchla jazda na stanicu, pretože Maťka musela v malom časovom limite stihnúť autobus do Brna.
Lucka zostala v Bratislave. My s ujom Milanom sme sa do Prievidze dostali krátko pred polnocou. Ujo Milan síce predpokladal, že nás na stanici bude vítať vyhrávajúca Necpalanka ako tie najväčšie mediálne hviezdy ☺, ale okrem maminy a ocina tam nebol nik. Zato tí nás privítali, ako sa patrí ☺.
A tak teraz týmto článok splácam dlh. Keď už Maňa bola v LUX-e, nech je aj LUX v Mani. Nech vidí, že ho máme radi ☺.
Petra Humajová
Foto: Karol Karlík
(Reláciu si môžete pozrieť v našom archíve, stačí kliknúť na nápis „Časopis Maňa v televízii LUX“.)