14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2023RODINNÝ VÝLET 2006
Uverejnené 23. 12. 2006
„Všade dobre, tak čo budeme doma?“
povedal ujo Peťo Petráš hneď po tom, ako sme sa vydali už po pätnástykrát brázdiť cesty Slovenska a tešiť sa z prítomnosti každého jedného z nás. Autobus plný Petrášovcov, Mečiarovcov, Pálešovcov, Humajovcov a ďalších „-ovcov“ sa v sobotu ráno, 12. augusta, opäť vydal na púť s cieľom lepšie spoznať nielen krásy Slovenska, ale i svojich najbližších.
Výlet sa začal dobre. Ujo Peťo oznámil, že opäť pribral – nových cestujúcich, spomedzi ktorých boli osobitne privítané Kamilkove nové zuby. Samozrejme, že okrem priateľov nechýbal na výlete i jeden „nepriateľ“, ktorého musela rodina postupne spoločnými silami zničiť. Či onú sklenenú vecičku s tekutým obsahom považovali všetci až za takého veľkého nepriateľa, to neviem. Možnože niektorí mali aj radosť z takej úlohy hneď na úvod, hlavne keď im ujo Peťo vyčítal, že čo sa bránia. Počas výletu však na nás čakali i úlohy ďalšie...
Hneď prvou bolo vyriešiť sedenie rodiny Helenky Mečiarovej, ktorá síce prezieravo vyslala vnuka Dominika, aby obsadil sedadlá, ale tomu sa to nepodarilo, takže príslušníci tejto „odnože“ rodiny nesedeli tak celkom pri sebe. Tomáš, syn tety Hely, si síce na chvíľu sadol na zadné sedadlo, tzv. detské, kde však potom namiesto piatich ľudí sedeli šiesti. Po jeho odchode zaznelo z úst Dominika také nadšené: „Konečne!“, že už nemal šancu sa vrátiť. A tak sa teta Hela presťahovala dopredu. Veď napokon, všetci sme rodina, no nie? Tomáš využil jej neprítomnosť na poskytovanie rád ďalšiemu vnukovi Martinkovi. Vysvetlil mu, ako nabrať do topánok čo najviac štrku a urobiť takýmto darom radosť starému otcovi, ktorý ho potom bude môcť použiť na zveľadenie dvora i domu. Martinko si jeho rady zobral k srdcu, a keď sme pri hľadaní cesty k Badínskemu pralesu zastali pri veľkej kope štrku, hneď ich uviedol do praxe. Tomáš mu nezabudol pripomenúť, že pre istotu zobral so sebou aj igelitku, tak si tie topánky môže prísť príležitostne vyprázdniť.
Badínsky prales, v ktorom sa prechádzal aj samotný princ Charles pri svojej návšteve Slovenska, predstavoval časť našej prírody, do rastu a úpravy ktorej sa vraj človek vôbec „nemieša“, a tak ju možno vidieť v jej prirodzenom stave. Obrovské stromy, lopúchy, tráva a všeličo iné, dokonca i slnečné lúče, nám spríjemnili prechádzku prírodou. Uja Kamila to inšpirovalo vrátiť sa do starých čias a zobrať si potrebné veci so sebou zavesené na palici prehodenej cez plece. Taška s nápisom Tesco síce trochu narúšala ten odraz zašlých čias, ale Kamilko bol spokojný. Spolu s ujom Peťom Lachkým dosýtosti obdivovali obrovské mravenisko, pričom sa ujo Peťo nezabudol podeliť so svojím zistením, tie že mravce sú v konečnom dôsledku veľmi sympatické. Najviac sa mu páčil jedinec štvrtý zľava s jemnými kučierkami. Ktovie, možno si ho aj odfotil.
Badínsky prales zavrel svoje brány a my sme sa z malebnej prírody presunuli do malebného mesta. O centre Banskej Bystrice to určite povedať môžeme. A nepochybne by nám to potvrdili i ľudia posedávajúci v pohostinstvách na námestí, ku ktorým sa na chvíľu pridali aj niektorí z nás. Tí ďalší sa rozhodli radšej si „zgustnúť“ na „historičnosti“ banskobystrických budov. Každý podľa svojej chuti.
Nasledovala Špania Dolina. Tete Hele sa pri počutí tohto názvu hneď v hlave vynorilo „baníctvo a paličkovanie“. Martinovi Humajovi a jeho priateľke Ľudke so sestrou Gabikou zase nedávna cyklistická túra, počas ktorej prespali práve v tejto osade. Prekvapilo nás plné parkovisko áut. Už sme mysleli, že ani nebudeme mať kde vystúpiť, ale náš šikovný šofér predsa len našiel „škulinku“ vhodnú práve pre 45-miestny autobus. A tak sme si sami mohli vyskúšať „šľapanie“ po strmých „španích“ kopcovitých uličkách či schodoch, ktoré sa nám však na vrchole odmenili nádherným výhľadom. Necpalanka sa na tomto mieste rozhodla i čosi zahrať. A dokonca hrala na želanie. Z ich hudby sa očividne najviac tešili malé deti.
Hoci zo Španej Doliny mali naše kroky viesť do Harmaneckej jaskyne, kvôli dažďu i nedostatku času zároveň sa tento plánovaný bod programu zrušil, a my sme „zakotvili“ rovno na Budiši, v jednej malej krčmičke, kde sa nám minulý rok vodilo veľmi dobre, nuž i teraz sme sa pokúsili vtesnať do jej priestorov. Podarilo sa. A tak na Budiši prebehlo vyvrcholenie celého rodinného výletu. Bola ukončená už tradičná súťaž „Necpaloviny“, ktorá vypĺňa cestu v autobuse. Z piatich súťažných dvojíc získala prvé miesto dvojica „Rasťo s maminou“, veľa sympatií však zožala i dvojica „Filipko s maminou“. Súťažili ešte „Roderik s ocinom“, „Erik s maminou“ a najhumornejšia dvojica, hovorovo nazývaná „Ružoví“. Ružovou farbou vyzdobené políčka na výslednej listine síce Kamilkovi Petrášovi a Peťkovi Lachkému nepriniesli víťazstvo, no nevídanú spoluprácu, a vyslúžili si za ňu dokonca pravý trúbkarský „tutuš“. Keby mali zvuky farby, možnože by i on bol celý „ružovučký“.
A zatiaľ čo „šenkárečka“ pivko a kofolku nalievala, rozbehla sa tombola s neuveriteľným množstvom rozmanitých cien a neuveriteľným rozmachom ich komentárov zo strany moderátora Peťka Petráša a štátneho notára Kamilka Petráša alias pána Talířa. Nechýbal opozičný Peťko Lachký. Keby mal človek všetky ich slová ešte raz zopakovať, zapísal by veľa strán. No hlavne by si ich musel pamätať. A moja pamäť nie je až taká dokonalá. Vy, ktorí ste tam boli, však veľmi dobre viete, že nás bruchá od smiechu dávno tak neboleli, a že sme si také „užitočné“ vecičky domov už dávno nepriniesli. Vyhral totiž takmer každý, až na trio úbohých nešťastníkov – dvoch Veroník a jedného Patrika. Nuž ale keď to bude takto pokračovať ďalej, na budúci rok už každý z nich možno vyhrá i dve ceny. A možno i viac. A možno už ani nebudeme musieť nikam ísť, len sa stretneme a hneď od rána začneme losovať tombolu, aby sme to do večera stihli...
Ale nie. Myslím, že to by sa nepáčilo nikomu z nás. A aj keď už za tie roky máme mnoho kútov Slovenska podrobne preskúmaných, stále je kde ísť. Svedčí o tom i množstvo návrhov z anonymnej ankety s jedinou otázkou: „Kam o rok?“. A keby sme už všetko videli a všetko prešli, hádam by bolo pekné začať sa i vracať. Poobzerať znovu miesta, kde sme už kedysi dávno boli, ktoré sme už kedysi dávno videli a na ktoré sme už aj dávno zabudli. A ak si ich aj pamätáme, tak len matne. A ak si ich aj pamätáme dobre, určite sme na nich neboli presne s tými ľuďmi, s ktorými sa tam dostaneme teraz.
Kam o rok? Táto otázka zostáva zatiaľ otvorená. Myslím si však, že každému z nás viac ako na tom „kam“ záleží, aby sme sa „tam“ zase stretli všetci „spolu“. S Necpalankou, šoférom a všetkými „-ovcami“.
Petra Humajová