RODINNÝ VÝLET 2007
Uverejnené 23. 12. 2007
VŠADE DOBRE – MY NEBUDEME DOMA!
Táto veta nebola mottom, je to len môj výplod fantázie po tom, čo sa trochu „poohliadnem“ za nádherným časom stráveným na 16. rodinnom výlete. Všade dobre – my nebudeme doma! Jeden deň v roku to platí určite. Keď sa ide na rodinný výlet, zostať doma veru nie je múdre. A tak všetko, čo sa hýbe a môže, zberá sa ráno pred dom Peťka Petráša. Rok čo rok. I tento rok. Rodinný výlet „padol“ na dátum 4. august 2007.
Deň úplne nasýtený zábavou, prekvapeniami, ba až šokmi (ale príjemnými :-)), bol už tradične uvedený piesňou v podaní Necpalanky. Po nej sme nastúpili do autobusu – a všetko to začalo „naostro“. Samozrejme, uvítaním Kamilkových zubov „po roku“, ktoré teda na výlete neboli po prvýkrát na rozdiel od viacerých jeho účastníkov. Mnohí z nich si položili otázku: „A kde sme boli tých 15 rokov?“ Nuž, to my nevieme. Ujo Peťo nás oboznámil, že keby schudol ešte 10 kíl, bol by o 10 kíl ľahší. A nasledovalo tradičné „ničenie nepriateľa“ ukrytého v sklenených fľaškách, do ktorého veru mnohých nebolo treba veľmi nútiť. Takto sa prejavovala ich bojová odvaha hneď v začiatkoch!
Aby sme sa cestou nenudili, počas jazdy v autobuse bola odštartovaná aj každoročná súťaž „Necpaloviny“. Všetci účastníci výletu boli označení sloníkom s číslom (symbolom rodinného puta, čo nás spája), ktorý bol nielen zlosovateľný v tombole, ale pri výbere toho správneho čísla priam predurčoval k súťaženiu. Spomedzi nás bolo vylosovaných 5 kapitánov, ktorí si zvolili ešte dvoch pomocníkov. Družstvo číslo jeden tvorili Matej, Edko a Dominika, družstvo číslo dva Elenka, Maťka a ja, družstvo číslo tri Filip, Samko a Rasťo, družstvo číslo štyri Erika, Evka a Jožko a napokon družstvo číslo päť Kvetka, Marián a Ľubo.
Úvodná úloha bola celodenná – každé družstvo malo napísať krátku úvahu na veľmi zaujímavú tému „Latrína“, ktorú mohlo skrášliť aj ilustráciami. Vzápätí bola vyhlásená úloha číslo 1 – napísať počet vybraných slov po „l“. Verili by ste, že ich je až 20?
Úloha číslo 2 už nebola len teoretická. Jeden zástupca každého družstva musel prísť do uličky autobusu, dostal suchý rožok – a súťažilo sa, kto ho prvý zje. „Dojedenie“ rožka mal pritom ohlásiť otvorením prázdnych úst, zdvihnutím rúk nad hlavu a tlesknutím. Líca súťažiacich sa len tak nadúvali a prežúvali jedna radosť, na Jožka Humaja však nemal nik. Rukami nad hlavou tleskol ako prvý.
Ani sme sa nenazdali a boli sme na prvom „stanovišti“. Súľovské skaly mali byť podľa ujovi Peťovi dostupných informácií prechádzkou po rovine, nakoniec však i on sám uznal, že rovinu na nich tvorila asi dĺžka troch centimetrov. Namiesto prechádzky nás čakala riadna túra, ktorú celú prešli len niektorí z nás. Výhľady však stáli za to lezenie po rebríkoch či kmeňoch stromov. Počasie bolo na takéto niečo priam ideálne. A tak sme liezli a fotili, fotili a liezli – a myslím, že tým ostatným sme ani veľmi nechýbali, pretože keď sme po hodine a pol prišli späť na parkovisko, už sa všetci zabávali pri tónoch Necpalanky, ktorá mala tento rok nie „núdzovú zostavu“, ale priam úžasnú dychovú základňu. Veď čo poviete na tri trúbky a saxofón?
Ďalšia súťažná úloha sa musela odohrávať v exteriéri, konala sa teda priamo na parkovisku pod Súľovskými skalami. V čom spočívala? Keďže hudba hrala, vyznievala celkom logicky. Všetci súťažiaci si v nej vyskúšali svoju zručnosť v klobúkovom tanci. Samozrejme, boli patrične obodovaní. A pri presune ďalej nás čakala interiérová súťažná úloha – zástupca každého družstva musel v priebehu dvoch minút rozžuvať dve žuvačky a vytvoriť z nich v ústach korytnačku. Svoj výtvor naši umelci pekne „vypľúvali“ na vopred určené miesto, aby sme si ho všetci mohli pozrieť.
Terchová je miestom, kam sme chodili na úplne prvé rodinné výlety, preto je pre nás vždy pekné sa sem vrátiť. I tentoraz nás privítal plechový Jánošík na kopci, množstvo stánkov a ľudí, ktorí sem prišli na folklórny program Jánošíkových dní. Nechýbali medzi nimi Česi, Poliaci či Francúzi. A ak ste ešte nevideli Betlehem v Rajeckej Lesnej a budete prechádzať Terchovou, odporúčam vám zastaviť sa v miestnom kostole. Čosi podobné, len menšie, môžete vidieť i tu. V Terchovej sme strávili asi tri hodiny, počas ktorých si každý spravil program aký chcel. Necpalanka však nezmeškala šancu zahrať si i v tejto rázovitej obci.
Poslednou zastávkou nášho výletu mali byť Necpaly pri Martine, obec, ktorá sa volá rovnako ako tá naša. Síce sme už viac ako pol storočia súčasťou Prievidze, v nás však stále existuje silné povedomie „Necpaľanov“. A keďže v Necpaloch pri Martine ešte nikto z nás nebol, veľmi radi sme sa sem vybrali. Dedinka nás príjemne prekvapila svojou úhľadnosťou, ale aj historickými budovami či vlastnou vodnou „elektrárničkou“. Ujo Peťo síce spomínal nejaký „šok“, ale nevenovali sme tomu až takú veľkú pozornosť, kým sme nezastali pred obecným úradom a neprivítal nás samotný starosta Necpál! Naša richtárka zvolená na tohtoročnom Necpalskom plese Kvetka Ďurčová mu za privítanie poďakovala a zatancovali si spolu pravý richtársky tanec priamo na parkovisku. Potom sme boli všetci pozvaní na obecný úrad, kde obaja zástupcovia Necpál podpísali pamätnú listinu na túto udalosť. Pán starosta nás pohostil nielen džúsmi a malinovkou, ale aj pravou necpalskou „obuchovicou“.
Úplne „šoknutí“ sme sa presunuli do blízkeho miestneho pohostinstva. Na spamätávanie sa však nebol čas. Čakala nás posledná súťažná úloha – skákanie cez lano, ktoré krútili ďalší dvaja členovia družstva. Niektorým to išlo, niektorým nie. O všetkom však rozhodol až sloh o latríne, ktorý každé družstvo poňalo úplne iným spôsobom, všetky však s patričným humorom. Na našich výtvoroch sa už smiali i miestni obyvatelia, ktorí vykúkali zo svojich dvorov a hlavne ich deti, ktoré pred losovaním tomboly na nápad uja Milana boli tiež označené sloníkmi a povyhrávali celkom slušné ceny. Samozrejme, mali veľkú radosť a volali nás, aby sme prišli aj o rok. Veď okrem cien ich čakala aj krátka tanečná zábava. V Necpaloch Necpalanka musela zahrať!
Už sme boli na odchode, keď nás manželka necpalského starostu poprosila, či by sme nešli zahrať jednu pieseň aj starostovi susednej obce Folkušová, ktorý v ten deň oslavoval svoje 50. narodeniny. V tme sme sa všetci účastníci výletu priam „vovalili“ do jeho dvora a tentoraz sme neboli šokovaní my, ale oni. Rýchlo však pochopili, čo sa deje, a zapojili sa do spevu i tanca. Z jednej piesne bolo nakoniec viac a náš príchod domov sa tak v značnej miere posunul. Komu by to však vadilo? Veď rodinný výlet je len raz za rok!
Maťkina spolužiačka Ela bola na našom rodinnom výlete po prvýkrát a nemohla za svet pochopiť, ako sa za jeden deň dá zažiť toľko skvelých vecí. Keď večer v autobuse vymenovala rad úžasných vecí, čo ju tu postretli, „skúsený“ Dominik Florián jej len flegmaticky „řekl“: „To je tady vždycky tak.“ Mne sa však nezdá, že je to každý rok také skvelé, skôr sa mi zdá, že je to z roka na rok lepšie a lepšie. Ako každý rok, tak aj tento rok, nezostáva nič iné, ako spolu s ujom Kamilom konštatovať: „Toto bol najlepší rodinný výlet!“
Petra Humajová